Po nevere prišla smrť

Tento pribeh ma velmi dojal.Neviem ani,co mam k tomu dodat,je to proste o láske,ktoru si jeden z partnerov hladal u cudzej a ta,ktora lubila,to proste nezvladla.

Všetko sa začalo, keď som pochopil, že ma manželstvo, ktoré som uzatvoril pred siedmimi rokmi, nenapĺňa. Máme jedného syna, o ktorého teraz na súde bojujú rodičia mojej ženy. Mŕtvej ženy. Spáchala samovraždu.


Dnes žijem s pocitom viny. Deň sa strieda s dňom, rok s rokom. Presne toľký čas chodím na cintorín a pozerám sa na jej usmiatu tvár. Díva sa na mňa z fotografie, ktorú na pomník umiestnili jej rodičia. Vraj, aby ju mali stále pred očami. Aj ja, keď prídem na cintorín a ledva sa dovlečiem k jej hrobu, musím sa pozerať na milú Ivetinu tvár. Díva sa a akoby hovorila: Odpúšťam ti.

Začalo sa to, keď som sa jedného dňa pozeral z obloka. Zaujímalo ma, aké je počasie, pretože som sa v ten deň chystal s kamiónom do Nemecka. Zima práve vrcholila a šmýkať sa na ľade sa mi naozaj nechcelo. Pri zatváraní obloka mi odrazu oči spočinuli na sporo odetej žene. Vynášala smeti a práve sa vracala, čuduj sa svete, do nášho vchodu. Bol som prekvapený, pretože som si ju ešte nevšimol. Nakoniec, kedy aj, veď som bol stále kdesi na cestách. Prešiel som k vchodovým dverám a dúfal, že začujem výťah a budem vedieť odhadnúť, kde presne býva. Výťah zastal na našom poschodí. Otvorili sa dvere a ja som hľadáčikom vo dverách sledoval urastenú brunetu. Všimol som si, aká je krásna...

„Dobrý deň,“ pozdravila ma o pár dní, keď som sa vrátil zo služobnej cesty. „Dobrý,“ odvetil som celkom stiahnutý od prekvapenia. O pár minút sme boli v družnej debate u nej, v útulnej obývačke. Rozvoniavala káva, na stôl položila vlastnoručne upečený koláč. Mal som pocit, že som v siedmom nebi. Na okamih som si spomenul na svoju ženu a večný neporiadok, čo ma čakal vždy pri návrate z ciest. „Zasa si nestihla upratať?“ pýtal som sa stále častejšie a žena ma zahriakla, že na všetko nestačí.

Časy, keď som rád chodieval na dlhé cesty, sa pominuli. V rohu čelného skla som mal o krátky čas zapichnutú fotografiu krásnej susedky. Oči mi na ňu blúdili takmer stále. Smiala sa na mňa, podobne ako teraz moja žena z náhrobného kameňa.

Ivetu upozornili na moje časté návštevy u hnedovlásky susedia. Raz som sa vyhovoril na to, že som stratil kľúče od bytu a ona ma dobrosrdečne prichýlila, inokedy, že potrebovala niečo opraviť. Postupom času som kašlal na to, že moja žena trpí. Stratil som hlavu a po návrate zo služobiek moja prvá cesta viedla k nej. „Zabudol si, že máš syna?“ kričala na mňa neraz manželka. Hádali sme sa bez prestania. Jej výčitky sa ozývali po celom dome ako ozvena. Susedia aj manželkini rodičia mi nevedeli prísť na meno. Mne i mojej novej láske to bolo ukradnuté...

Iveta prestávala jesť, vyzerala stále horšie. Syn si zhoršil prospech v škole. V byte už nebol neporiadok. Vyzeralo to tam, akoby k nám padla bomba. To som už bol nenávratne vzdialený mysľou aj telom od svojej ženy a rodiny. Jediné, čo pre mňa malo zmysel, bola Ona. O niekoľko mesiacov nato mi v kabíne kamióna zazvonil mobil. Pozrel som na číslo. Bol som prekvapený, pretože mi volal svokor. Naposledy sme sa videli pred domom. Takmer sme sa pobili. „Áno?“ spýtal som sa arogantne. Nemal som chuť na dlhé výčitky, pred sebou som mal ešte 900 kilometrov. „Ty si ju zabil!“ kričal.

Ivetu našiel doma. Sedela v kresle. Plecia držali váhu jej nevládnej hlavy. Na zemi spadnutý list na rozlúčku zvestoval, že s tým nevládala žiť.Zabil som ju ja a moja nevera.
Na cintorín nechodím často. Nedá sa mi. Zlostím sa na seba i na ňu. Na večný neporiadok a všetko to, čo nerobilo domov domovom. No cítim, že tragédia, ktorú som spôsobil, je niečo, z čoho sa nespamätám do konca života.